Spoločný jazyk bubnov

Nápad na tábor pre deti z Rivne sa zrodil v hlavách aktívnych Zvolenčanov z Platformy Ľudskosť v spolupráci s mestom. Mesto Zvolen vyhlásilo verejnú zbierku, veľkú časť nákladov pokryl Banskobystrický samosprávny kraj. A zvyšok mal na starosti tím ľudí, ktorý si na týždeň zobral dovolenku od vlastných životov, aby tridsiatim deťom a piatim dospelým z partnerského mesta Rivne pripravil jeden (ne)obyčajný týždeň bez sirén a strachu.

Prvé rozpačité stretnutia a zoznamovanie dvoch „svetov“, ktoré nehovoria tým istým jazykom, sme zvládli hlavne vďaka Ruslane – Ukrajinke, ktorá vo Zvolene žije už niekoľko rokov. A potom nám pomohli bubny na komunitnej bubnovačke s Mekym. Stačilo rozbúchať bubienky a perkusie naplno a bolo jasné, že tomuto jazyku rozumejú Ukrajinci aj Slováci rovnako dobre. Ešte v ten večer prišiel za nami chlapec Váňa s otázkou, či by si niekde nemohli požičať gitaru – rád by si zahral. Podobný príbeh sa odohral aj pri inom ukrajinskom dievčati. Prvý večer sedelo pri bubnoch potichu, bokom, nezapájalo sa. Dobrovoľníčka, ktorá si to všimla, sa jej celý týždeň snažila prihovárať. Na konci týždňa už mala kamarátov a smiala sa.

Z radnice na Pustý hrad

Keď primátor Zvolena o pár dní neskôr písal o stretnutí s deťmi na mestskom úrade, priznal, že bolo ťažké počúvať ich príbehy – deti, ktoré na Ukrajine žijú v neustálom strese zo sirén a učia sa v krytoch a pivniciach. Vedúca delegácie Olena pri privítaní dodala, prečo je to všetko ešte o čosi ťažšie: žiadne z detí momentálne nemá otca. Niektoré rodiča stratili navždy, iní sú stále nezvestní.

Deti zaspievali ukrajinskú hymnu. Zo srdca, spontánne. A podľa slov tých, ktorí pri tom boli, málokto vtedy udržal slzy.

Po zmrzline s primátorom nás čakali ďalšie dobrodružstvá – knižnica, Zvolenský zámok, výstup na Pustý hrad s dobrovoľníkom Jankom, hľadanie mincí v archeopieskovisku a napokon slávnostná pasovačka za rytierov a dvorné dámy – s diplomami za odvahu a sladučkými palacinkami od žien z klubu dôchodcov.

Zlato, sokoly a limonáda v Štiavnici

Aj na ďalší deň sme mali pre deti pripravenú poriadnu dávku histórie – o baníckom zlate a jeho páde. Jednoznačne najväčším hitom dňa sa však stalo kúpanie v štiavnickom tajchu – pre deti to bola najkrajšia hodina histórie, akú v ten deň zažili.

Popoludní sme sa stretli s mladými sokoliarmi na škole v štiavnických baniach, ktorí nám ukázali, že prekvapivo aj sokoliarstvo môže byť vyučovacím predmetom. Deň sme zavŕšili malinovkou v obľúbenom štiavnickom Art Cafe. Veľká vďaka patrí Mikulášovi 😊 (nie tomu decembrovému), ktorý sa postaral, aby z Banskej Štiavnice neodišiel nikto hladný.

Šport, tričká a diskotéka

Štvrtok patril športu – hotel Tenis sa na jedno dopoludnie zmenil na malé olympijské stredisko s viacerými stanovišťami: minigolfom, 3D bludiskom, futbalom, tenisom, bazénom aj automobilovým simulátorom. Decká súťažili, behali a povzbudzovali z plných pľúc. Najväčším hitom sa stalo práve bludisko. Veľká šmykľavka zo začiatku vyzerala strašidelne, no s povzbudzovaním ostatných si na ňu napokon trúfli všetky deti. Mladší chlapci zase žiarili, keď počas popoludnia stretli našu Andrejku, a pri automobilovom simulátore si nahrané jazdy hneď posielali kamarátom na Instagram a TikTok. „Najviac ma pobavil ich záujem o automat so sladkosťami,“ priznal dobrovoľník, ktorý mal v ten deň na starosti jednu z atrakcií. Ďalšia dobrovoľníčka to zhrnula slovami: „Aktivity si užívali, stálo to za to, lebo boli aspoň na chvíľu v inom prostredí, kde vypli a mohli byť bežnými tínedžermi.“

Večer sme si rezervovali na oddych a oslavu – táborovú diskotéku. Fotobúdka pracovala na plné obrátky, z reproduktorov hrali obľúbené ukrajinské hity a Silvia s Andrejkou sa opäť postarali o to, aby na stole nechýbalo nič sladké. A Ľudskosť na tričkách sa šírila aj za naše hranice. Tam, kde ju potrebujú najviac.

Radosť, smiech aj chvíle súdržnosti

V piatok sprevádzali deti Oli a Klaudia z  Človeka v ohrození.
Dopoludnia si deti odskúšali, aké je to byť súčasťou divadla – v CVČ Domino totiž nesedeli len v hľadisku, ale samy vstupovali do deja interaktívneho predstavenia.
Popoludní sa celý tábor presunul do Banskej Bystrice: prezreli si srdce krásneho baníckeho mesta, povinná zastávka pri kamennej fontáne, zmrzlina a napokon dve hodiny skákania a lezenia v Bounce Parku, po ktorých boli všetci príjemne vyčerpaní.
V ten deň sa ukázalo, čo v deťoch skutočne je. Keď došlo k úrazu a jedno z dievčat si poranilo nohu, ostatné ju v momente obstúpili, povzbudzovali a nepohli sa od nej. Ľudskosť už bolo cítiť všade.
V piatok a sobotu si už aj ukrajinské deti užívali festivalovú atmosféru naplno. Dostali dokonca možnosť vystúpiť na pódiu – hudobný talent očividne ide ruka v ruke s odvahou.

Čo v nás zostalo

Dobrovoľníci sa zhodujú v jednom: najväčšia zmena sa odohrala v dôvere. Zamračené tváre z prvého večera sa do soboty úplne rozjasnili. Prekvapilo ich najmä to, s akou vďačnosťou deti reagovali na celkom obyčajné veci, na ktoré by doma možno ani nekývli.
Jedna z dobrovoľníčok to zhrnula takto: „Deťom sme neponúkli len program, ale okamihy, kedy môžu byť opäť len deťmi – bez starostí, s úsmevom a pocitom bezpečia. Ľudia ukázali, že solidarita a ľudskosť u nás nie sú len prázdne slová.“
Viacerí dobrovoľníci si všimli aj to, ako veľmi im deti boli vďačné za celkom obyčajné veci. „Možno to, že nám neustále ďakovali za príležitosť,“ spomína jedna z dobrovoľníčok. Inú najviac zasiahlo uvedomenie, aké krehké je bezpečie detstva: „Aké dôležité je chrániť detstvo – neviem si predstaviť žiť so svojimi deťmi teraz na Ukrajine.“
A keď sa ich niekto pýtal, či sa oplatilo pár dní obetovať cudzím deťom, odpoveď bola bez váhania: „Možno sme nezmenili svet, možno sme nezastavili vojnu, ale zmenili sme pár dní v živote konkrétnych detí – a to má obrovskú hodnotu.“
Primátor Zvolena na záver svojho odkazu pridal ešte jedno želanie, väčšie než jeden týždeň prázdnin: aby vojna čo najskôr skončila a aby sa nezvestní rodičia týchto detí našli a vrátili sa domov.

List na záver

Po návrate detí domov prišiel do Zvolena list – od úradujúceho primátora Rivne. Napísal v ňom, že tento výlet nebol pre ukrajinské deti len letnou dovolenkou. Bola to príležitosť, hoci len na pár dní, utiecť sirénam a strachu a nájsť si opäť kúsok detstva, o ktoré ich vojna tak nespravodlivo pripravila.
A pridal aj vetu, ktorá by pokojne mohla byť mottom celého týždňa: „Above all, it is about being there for one another when it is needed most“ – teda že skutočné partnerstvo miest nie je len o projektoch a podpisoch pod dohodami, ale predovšetkým o tom, byť tu jeden pre druhého vtedy, keď je to najviac potrebné.
Na záver ešte poďakoval za otvorené dvere mesta – a za spomienky, ktoré si podľa jeho slov deti odniesli domov a v srdci si ich ponesú ešte veľmi dlho.